Po búrke prichádza opäť pokoj. A možno viac...?-kapitola deviata
Zdá sa mi, že sa vianočná večera tiahne nekonečne dlho. Clare sa usmieva a ústa sa jej ani na okamih nezastavia. Nie žeby som mal niečo proti, keďže mne do reči vôbec nie je. Kai sa snaží pripojiť, no po prvý raz sa mu to veľmi nedarí. Je skoro taký zamlkvý, ako ja. Keď na sebe podchvíľou cítim jeho pohľad, hneď sa začnem viditeľnejšie špárať v jedle a zízať naň, ako na zázrak. Otec si všimol podivnú atmosféru vysiacu vo vzduchu, medzi nami, no tvári sa, akoby sa nič nedialo. Som mu zato vďačný. Vzdychnem si. Dojedli sme a sadli si pred televízor. Niekoľko minút sa vydržím dívať na...vlastne ani neviem čo...ten program vôbec nevnímam a tak sa zodvihnem, poprajem všetkým dobrú noc a za ich prekvapeného výrazu odchádzam do svojej izby. Zvalím sa na posteľ a zničene zavriem oči. To boli teda sviatky: rušné, trápne, hrozné ráno, nudné, depresívne poobedie a tichá, zničená večera. A zato môžem ja. Dá sa to ešte viac pobabrať?
Nasledujúce ráno sa pre mňa nevyvíjalo o nič lepšie. Po rozbalení darčkov sme raňajkovali na terase a vonkoncom netuším prečo- práve ja, práve dnes-sa stolička, na ktorej som sedel jednoducho podlomila. Clare sa len roztomilo zasmiala, na Kaia som radšej ani nepozrel a otec sa zamračil vyhlásiac, že to ešte dnes musím opraviť. Práve sa nahnevane obzerám po náradí, s ktorým by som mohol dať stoličku do prevádzky. Clare a otec po jedle niekam odišli- predpokladám, že opäť ku klebetnej susedke- a ja sa tu vo voľný deň mordujem s blbou stoličkou! Nie žeby som mal niečo iné na práci, ale ide o princíp a navyše som v dome sám s Kaiom! V ruke zvieram kladivo a rozmýšľam, ako mám ďalej pokračovať. Nikdy som neopravoval také somariny. Na svoje veci si viem dávať pozor, preto som sa niečo také nepotreboval učiť. Určite by ma známy vysmiali, keby ma teraz videli. Som predsa nejaký chlap! V poslednom čase mi to tak nepríde. Robím samé hlúposti a som zbabelý. A teraz nedokážem opraviť ani zasranú stoličku! Došľaka! Hodím kladivo na zem a zamierim na poschodie. Pri dverách zastanem a zbieram odvahu zaklopať. Pripomeniem si, že ak to nespravím otec ma zabije. Sám to však nezvládnem, potrebujem ho. Čo ak to nebude vedieť ani on? Je predsa taký...no...teda...nedokážem si ho predstaviť robiť manuálne práce. Za opýtanie nič nedám. Počkať. Čo ak povie, nie? Možno je na mňa nahnevaný a...takto nikam nezájdem. Zaklopem na dvere a po pozvaní dnu vojdem so strnulým úsmevom.
,, Kai, mohol by si mi urobiť láskavosť?"
Udivene po mne blysne pohľadom a čaká.
,, No, vieš..." Dočerta! Takto to nepôjde. Nadýchnem sa a vyklopím to rovno: ,, Spomínaš si na tú rannú nehodu. Otec mi nakázal, aby som opravil stoličku, ale ja nejako netuším, ako nato. Tak som si pomyslel, či nie si náhodou majstrom v tesárčine, či náhodou nemáš práve čas a či by si mi náhodou nepomohol dať to dokopy?"
Chvíľu na mňa bez slova hľadí, kým sa ozve: ,, A čo zato?"
Mal som obavy, že ma vyhodí z izby, preto ako som sa správal, no on si namiesto toho pýta nejakú odmenu. Strieľa si zo mňa? Hodím po ňom očkom, no tvári sa vážne. ,, No...ehm..." Zrazu ma napadne, ako mi hovoril, že ho na každom kroku v škole prenasleduje predseda fyzikálneho klubu. Chce, aby sa k nim pridal, preto tiež meškal v to ráno, keď sme sa rozhodli zájsť si na výlet do Washingtonu. Bingo, a mám to. ,, Zbavím ťa tých bláznov s prehnane vysokou kapacitou mozgu."
Pochopí a na tvári sa mu objaví úsmev. Upriem na neho psie očká, kým je hodená návnada.
,, Dohodnuté." Postaví sa a kráča so mnou do haly, kde na nás čaká práca.
Po polhodine to je hotové. Dokonca je už v dome aj poriadok. Nemôžem uveriť, ako rýchlo si s tým Kai poradil. Ten je dobrý asi vo všetkom. Pri tej poslednej myšlienke sa mi vynoria v hlave spomienky na jeho bozky. Začervenám sa. Pár krát potrasiem hlavou, aby ten obraz zmizol a uvedomím si, že v ruke stále zvieram kladivo.
,, Idem ho odniesť." Zamykám nim pred Kaiom, nech vie kam sa chystám, no zadrží ma. Stiahne ma späť na podlahu a chce mi ho zobrať z ruky. Uhnem. ,, Čo robíš?"
,, Nie je dosť utesnené. Chcem ho napraviť."
,, To zvládnem."
Mám v úmysle naplniť svoje slová, ale Kai sa odrazu rozosmeje: ,, Si si istý?"
,, Áno." Zamračím sa, keď to nejde.
,, Vyzerá to, že si z dneška niečo pochytil, hm..."
,, Len sa smej. Haha."
,, Prepáč. Tak mi to radšej daj, nech sa nezraníš." Nahne sa nado mňa, no ja znova uhnem, keď ho chce zachytiť.
,, Nie." Prekvapene si ma premeriava a tak mu ešte vyplazím jazyk, aby sa mal načo pozerať.
,, To je tvoja odplata za moju pomoc, fajn." Prižmúri zelené oči a vystrelí skôr, ako stihnem zareagovať.
Schytí ma za pás a ťahá k sebe. Vykĺznem. Mykám sa na všetky strany a so smiechom sa plazím po zemi, keďže ma drží za nohu. Podarí sa mu pritiahnuť si ma pod seba a zastaviť. Obaja na seba nemo hľadíme. Cítim to iskrenie medzi nami. Sledujem, ako sa skláňa a...potom sa odtiahne. Trocha s úľavou, ale najmä so sklamaním sa posadím vedľa neho. Tie hodiny, čo som s nim neprehovoril jediné slovo, ma ničili. Predstava, že je tak blízko a zároveň je tak vzdialený sa mi vôbec nepáčila. Keď som bol u Fredyho myslel som len na neho a chcel som, aby bol pri mne. Potrebujem ho. Ja som ho ale v posledné dni od seba iba odháňal. Navyše som natáral pekné kraviny. Čo to vlastne stváram? Prečo sa jednoducho neriadim tým, čo chcem, po čom túžím? Bojím sa, ale pri mne predsa sedí Kai. Osoba, ktorej dôverujem, na ktorú sa môžem spoľahnúť a ktorú...Pred domom sa ozvú hlasy a kroky. Naši sú späť. Nadýchnem sa. Nebudem sa tomu brániť. Viac nie. Takto je to dobré. S nim je to dobré. Nahnem sa ku Kaiovi a vlepím mu na pery jemnú pusu. S horúcou tvárou sa otočím a vezmem do ruky opravenú stoličku. Nevidím, ako na mňa Kai hľadí, no konečne sa opäť cítim vyrovnaný, spokojný, šťastný. A tak vybehnem smerom k dospelým: ,, Pozrite, zvládol som to. Je to hotové."
Zostávajú dva dni do Nového roka. Po prvý raz sa naozaj teším, pretože viem, že ďalší rok bude stáť zato. Pretože tu bude on. Kútikom oka pozriem na Kaia. Stojí vedľa mňa a prezerá si výklad so zmiešaným tovarom. Naši nás ako vždy vyslali na nákupy a tak sa obaja vláčime s ťažkými taškami po hypermarkete. Teda to skôr vyzerá, že sa vláčim sám, pretože Kai by vyzeral ako dokonalý gavalier aj so sto vrecúškami v rukách. Ukáže hlavou na iný obchod a mne sa pred očami zahmlie. To hádam nie. Viac už nezvládnem. Podídem k lavičke a so značnou hŕbou tovaru si sadnem. Kai ma nasleduje s úsmevom na tvári.
,, Som totálne vyšťavený."
,, Áno, vidím. Nakupovanie však nie je činnosť, ktorá by ťa mala takto vyčerpať. Viem ale o inej...možno by sme ju mohli vyskúšať."
Odvrátim tvár, aby nevidel červeň, ktorá sa mi na nej usadila. Dokonale som pochopil načo naráža. Radšej sa vrátim k predošlej diskusii a tomuto nebezpečnému smeru sa vyhnem. ,, Nikam už nejdem a nijako ma nepresvedčíš."
,, Naozaj?" Nahne sa ku mne a pobozká ma.
,, Prestaň. Sme na verejnosti." Rozosmeje sa a ja iba vystrúham grimasu. Asi by som mal objasniť situáciu. S Kaiom...no...ehm...tak trochu chodíme. Ježiši, to znie trápne. Ale je to tak. Robíme veci, aké robia páriky. Bozkávame sa, obíjmame, keď nás nikto nevidí- samozrejme- nakupujeme spolu a...nie, žiaden sex nebol. Tam sme sa ešte nedostali a dúfam, že to zostane tak aj naďalej. Na také niečo nie som pripravený. Neurobil som snáď obrovský krok len tým, že som sa nechal ovládať túžbou a dal sa s nim dokopy? Opäť naberiem farbu, keď si spomeniem na ten večer po Vianociach. Keď mi v to ráno pomohol opraviť stoličku a ja som ho obdaroval menšou pusou plne si vedomý, že budem niesť následky. Tešiaci sa na to. Po tom, čo si šiel otec s Clare ľahnúť za mnou Kai prišiel. Otvoril dvere do mojej izby a spýtal sa, či budem predstierať, že sa nič nestalo a stále popierať svoje city. Netuším odkiaľ sa vzala moja odvaha, no podišiel som k nemu a prilepil svoje pery na jeho. Zo zadu som pocítil jeho ruky, ako sa okolo mňa omotali a pevne ma zovreli. Jeho ústa ma hladne skúmali a pri použití jazyka som sa cítil, akoby ma pohltila dravá rieka. V tú noc zostal so mnou a po celý čas sme sa ticho rozprávali a maznali. Po tieto dni som mal možnosť zistiť, že Kai vie byť neskutočne vášnivý a pravdupovediac obávam sa trocha jeho blízkosti. Často si predstavujem milovanie s nim, čo je dosť depresívne. Neviem ako nato. A bojím sa. Potrebujem ešte čas na takéto zblíženie. Nie žeby ma do toho Kai nútil, to v žiadnom prípade. Je ku mne veľmi milý, nežný, ohľaduplný, no niekedy máva dosť jasné poznámky- ako pred chvíľou. ,, Tvoje metódy sú síce príjemné, ale nie presvedčivé, takže sa odtiaľto v žiadnom prípade nemienim pohnúť."
Vzdychne si. ,, V poriadku, nebudem ťa viac trápiť, miláčik." Zdvihne sa. ,, Počkaj teda tu. Ani sa nepohni, okey?"
Prikývnem nadmieru spokojný a sledujem, ako sa vzdiaľuje. Po piatich minútach mi to čakanie príde nekonečné, no radšej by som sa díval na stovky topánok, ktoré sa predo mnou prehnali, ako stráviť čo i len sekundu v jeho spoločnosti. V spoločnosti muža, ktorý sa nado mnou nakláňa s úsmevom na perách...
Komentáře
Přehled komentářů
buuuu T-T cekani me zabiji ´*´
No ale doufam ze za tyden to ted tady bude hihiiiiii:-) *´.´*
*ukapává slina touhy*
(Mysticia-sama, 23. 4. 2010 17:21)Už se mocinky těším na další dílek. Je to opravdu energetická povídka na zasmátí :D Nemám k tomuco dodat! Prostě luxůůůůůs xD
***
(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 18. 4. 2010 21:29)doufám, že brzy přijde nějaká žhavá scéna xD
-----------
(noriuke katsa kai sairo, 15. 4. 2010 19:51)nezbývá mi nic jiného než chválit a rozplývat se blahem...mijuju tuhle povídku...je fantastická...
=0)
(Teressa, 14. 4. 2010 19:44)super diel=) som rada ze sa dali konecne dohromady =) rychlo prosiim pokracko =)
*´.´*
(kated, 14. 4. 2010 19:42)och och .......to je vzruso XD. konecne jsi napsala moji obliibenou povidku:-) ...konecne uz svooje city k nemu neignoruje a opetuje je. nemuzu se dockat na jejich prvni noc XD
*´.´*
(kated, 25. 4. 2010 16:56)