Zbohom- kapitola siedma
,, Heej Chris!"
Zamračím sa na dvoch vrieskajúcich bláznov, ktorí si ku mne razia cestičku medzi ostatnými spolužiakmi.
,, Kde je Kai?" Opýta sa hnedovláska, keď sa rukami oprie o moju lavicu.
,, Neviem."
,, Myslíš to ako neviem- niekam sa teraz vyparil alebo ako neviem..."
,, Myslím to presne ako som povedal!"
,, Bože, čo si hneď zavčas rána taký nadurdený?"
,, Ale no tak, nehádajte sa pre také maličkosti." Pred tvárou sa mi zjaví priblblý vytešený ksicht.
Obaja prepichneme Fredyho pohľadom, ktorý jasne značí, aby čušal. Ten sa porazenecky stiahne.
,, Dobré ráno." Všetci uprieme zrak na Kaia a sledujeme, ako si sadá vedľa mňa. ,, Deje sa niečo?"
,, Nie." Zamrmlem a obrátim svoju pozornosť na dianie pod oknami školy.
,, Ale áno! Vlastne som vám všetkým chcel niečo navrhnúť." Unavene si vzdychnem, keď po svojej prednáške Fred zmĺkne a necháva priestor dramatickej chvíľke ticha. ,, Zajtra sú vianočné prázdniny a tak som si pomyslel, že by sme to mali nejako využiť. Čo tak výlet na Santa Monicu?"
,, To je všetko čo si chcel povedať?"
,, No áno...Chris bude to super. My štyria a slnečná pláž..."
,, Nie."
,, Prečo? Auto si požičiam od môjho bratranca a ..."
,, Nemáš vodičák, ty idiot."
Po mojej poslednej poznámke sa Fredy zrúti na zem a začne komicky nariekať. Jane sa ujme situácie a tresne záhlavok chlapcovi pod lavicou, pričom sa na ňho následne zrúti spŕška šťavnatých nadávok. Počujem, ako sa Kai potichu zasmial a otočím sa k nemu.
,, Reči toho blázna netreba brať vážne. Večne si vymyslí nejakú sprostosť a nič pri tom nemá domyslené."
Prikývne. ,, Nebol to však až taký zly nápad."
Jane prestane mlátiť Fredyho a všetci traja udivene hľadíme na zelenookého mladíka.
,, Pravdaže, na poslednú chvíľu sa toho veľa nedá zariadiť a nemáme ani poriadne úspory, takže sa prázdniny tohto typu vylučujú. No Fredovou pointou bolo tráviť čas pred sviatkami spolu, však?" Blonďatý chlapec rýchlo prikývne. ,, Čo keby sme šli na pár dní do Washingtonu?"
,, A čo tam?" Prekvapene sa spýtam.
,, S mamou sme ešte nepredali náš dom, takže je voľný. A myslím, že by sme si určite nejakú zábavu našli."
,, Áno!" Do ucha mi začnú pišťať dva otravné hlasy a snovať plány, čo by sa dalo podniknúť v hlavnom meste Ameriky.
,, A čo otec a Clare? Asi by neboli veľmi nadšení..."
,, Pravdaže sa vrátime ešte pred Vianocami. Navyše si myslím, že zopár dní, ktoré strávia osamote im padne vhod."
,, Ale..."
,, Prečo mi trocha neveríš, Chris? Uvidíme, aký na to budú mať názor naši a potom sa podľa toho zariadíme, súhlasíš?"
,, Poďme..." Ozve sa ďalší krik dvoch mojich priateľov, ktorých rapotanie naozaj netúžim počúvať celé dni. Na druhej strane ísť spolu s Kaiom a mať možnosť spoznať, kde doteraz žil nebola vôbec nepríjemná predstava, no spájali sa s ňou určité riziká.
Vzdychol som si a prikývol. Nasledujúce nadšené ovácie prerušil zvonček oznamujúci začiatok hodiny v poslednom dni tohto školského roka.
,, Tu zastavte, ďakujem." Kai podáva taxikárovi peniaze a môj zrak padne na dom pred nami. Tomu sa hovorí módna ikonka. Aj keď samotný dom nevyzerá príliš veľký- zďaleka sa nedá prirovnať k tomu nášmu rokmi dedenému obydliu, no už zvonku vyzerá ako sídlo nejakej celebrity. Vystúpime a mne sa naskytne pohľad na terasu s obrovskými priehľadnými oknami, pozdĺž ktorej sa tiahne bazén(samozrejme určitú dobu nepoužívaný). Pri vstupe dnu dokážem len žasnúť nad toľkou eleganciou(to slovo určite najlepšie vystihuje tento dokonalé usporiadaný a zriadený prepych).
,, Wow, to je teda paráda." Spoza chrbta sa mi ozve Fredyho úžasnutý hlas a Janein povzdych.
,, Som rád, že sa vám tu páči. Tak poďte ďalej." Po Kaiovom pozvaní sa všetci presunieme do obývačky.
,, Hm, ako iste vidíte tento dom nie je práve najväčší, takže tu je menší problém so spálňami. S mamou sme nepotrebovali veľa izieb na tento účel, čiže na poschodí sú iba dve izby s posteľami- presnejšie povedané jedna moja a druhá spálňa, plus je tu pohovka, na ktorej..."
,, V poriadku, beriem si tvoju izbu." Jane sa rozbehne hore schodami a nás nechá iba prekvapene civieť a krútiť hlavami nad jej drzosťou. Na poslednom schodíku zastaví a obzrie sa: ,, Hádam si nemyslíte, že budem spať v jednej miestnosti s chalanom." Po tomto prehlásení jej už niet.
,, Tak fajn, ja si vezmem gauč." Fredy sa rozvalí na červenú vkusnú pohovku, ktorá jeho dĺžke akurát zodpovedá. ,, Tá je ešte pohodlnejšia ako moja posteľ." Zaborí tvár do mäkkého zlatého vankúšika a začne chrápať tváriac sa, že spí. Kai sa s úsmevom pohne ku schodom a tak mi nezostáva iné, len nechať sa ním viesť. Nakuknem dnu, keď prejdeme okolo otvorených dverí, kde počuť Jane. Uškrniem sa pri pohľade, ako si rýchlo zvykla a začala sa vybaľovať.
,, Zdá sa, že našla správnu izbu." Podíde ku mne Kai a následne mi pokynie, aby som ho nasledoval.
,, Hej, naozaj ti to nevadí...?"
,, Nie. A tu budeme my."
Úsmev mi zamrzne, keď si uvedomím, že spáľňa väčšinou obsahuje manželskú posteľ a táto sa v ničom nelíšila. Uprostred trónila obrovská dvojlôžková nádhera. No skutočnosť pohodlnej posteli, ktorú by som v tento večerný deň po únavnej ceste s radosťou privítal, vo mne vyvolávala paniku. To mám spať spolu s Kaiom? V jednej miestnosti? V jednej posteli? Sami? Len samotná predstava mi na tvári vytvárala červeň. Toto je zlé. Prečo som sa dal nahovoriť na takú somarinu? Dočerta!
,, Ktorú stranu chceš?"
,, Čože?"
,, Spíš radšej napravo alebo naľavo?"
,, Napravo."
,, Dobre." Ukázal mi skrinku zabudovanú do steny a pustil sa do vysvetľovania. ,, Tu si môžeš odložiť oblečenie a tu bude naša kúpeľňa. Jane a Fred sa budú deliť o tú na druhej strane. Zatiaľ sa vybaľ alebo sa osprchuj, ja idem pripraviť niečo rýchle na večeru. Myslím, že každí z nás je na dnes dosť unavený, takže po jedle si pôjdeme ľahnúť a vyspíme sa na zatrajšok. Je ti dobre? Si nejaký bledý. " Kai sa ku mne postaví a vezme mi bradu medzi prsty.
Odtiahnem sa. ,, Áno, iste."
Skúmavo si ma premeria a ja iba ťažko prehltnem. ,, Zavolám ťa, keď bude hotová večera." Zmizne za dverami a ja bezmocne dopadnem na posteľ. Toto vôbec nie je dobré...
Nenápadne mrknem po Kaiovi, ako už mnohokrát za deň. Všetci štyria sa prechádzame parkom, ktorý sa nachádza na okraji mesta. Po celodennom zoznamovaní sa s Washingtonom, kde sme prešli takmer všetky jeho atrakcie, nás Kai zaviedol do tohto tichého útulného parku v blízkosti lesíka. Určite nám to všetkým padlo vhod, pretože hlavné mesto Ameriky je neskutočne veľké a rušné. Svetlo pouličných lámp dopadalo na kamenistý chodník tiahnúci sa cez uličky vytvárené menšími stromami, po ktorom sme kráčali. Fred a Jane sa opäť škriepili o tom, čo bolo z dneška najlepšie. Samozrejme, že Jane mala zasa navrch, keď uvalila blonďavému chlapcovi po hlave.
,, Čo si myslíš ty, Chris? Však bol ten zábavný park s kolotočmi najv...?"
,, Zavri ústa." Fredy obdrží ďalšiu ranu.
Iba prevrátim očami. Stále si kladiem otázku, ako som sa mohol spriateliť s tými dvoma bláznami. Jediná odpoveď, ktorá mi napadá je, že som v detstve musel byť ešte väčší cvok. Každopádne som bol v tejto chvíli vďačný za ich hádky, pretože na Fredyho otázku by som nedokázal odpovedať. V myšlienkach som bol neustále pri dnešnom ráne. Keď sme si večer ľahali mal som zvláštny pocit. Držal som sa na opačnej strane postele, čím najďalej od nebezpečnej zóny. Kaiova prítomnosť ma znepokojovala, no akonáhle som započul jeho pravidelný dych, ani nevedno ako, zaspal som aj ja. Ráno som sa ale zobudil v jeho náručí s hlavou zaborenou do jeho nahej hrude- musím podotknúť, že Kai spí len v teplákoch(to sú teda nápady!). Celý v rozpakoch, ktoré pochádzali najmä zo sna, čo som mal, som sa pokúšal odtiahnúť. Zarazil som sa, keď som si všimol ako na mňa hľadia zahmlené zelené oči a jeho tvár sa začala približovať. Mysľou mi prebehlo, že by sme to nemali robiť, že ho musím zastaviť, no namiesto toho som len zatvoril oči a čakal na ten krásny dotyk, ktorý mal prísť. Po chvíli som pocítil slabý závan vzduchu na nose a Kaiove povzdychnutie. Pri mojom nechápavom výraze odpovedal: ,, Mal si tam mihalnicu." a odišiel do kúpeľne. Ešte aj teraz ma prenasledujú moje nemiestné predstavy. Čo je to so mnou? A čo od neho vlastne chcem? A čo chce vôbec on? Nepoznám odpoveď ani na jednu z týchto otázok. Niekedy sa mi zdá, že cíti to čo ja, teda...že po mne túži, no potom sa tvári, akoby sa nič nedialo. Som z neho čoraz viac zmätenejší. Nerozumiem mu a táto situácia ma dosť deptá.
,, Poďme sa pozrieť k tomu jazierku." Zakričí (kto iný ako) Fredy.
Unavene prejdem k lavičke, ktorá je schovaná za vysokými stromami a posadím sa. Zrakom vyhľadám Freda a Jane sledujúc ako sa rozbehli do neznáma. Počkať, kde je Kai?
,, Deje sa niečo?"
Myknem sebou, keď sa mi ozve jeho hlas tesne pri uchu. ,, Nie."
Sadne si vedľa mňa a zakloní hlavu, čím nastaví svoju tvár jemnému vetríku. Ten sa mu pohráva s havraními vlasmi, ktoré ho šteklia okolo. Je krásny. Aké by asi bolo dotýkať sa jeho hebkej pokožky- vyzerá tak lákavo. Vytreštím oči nad mojimi neposednými myšlienkami a šok, čo príde mi ich nedovolí vôbec zatvoriť. Jeho ústa sa odrazu prisajú na moje. Nie je to nevinný skúmavý bozk, ako v ten popoludňajší deň na povale. Zúbkami sa zakusne do mojej dolnej pery a prinúti ma ich tak otvoriť. Jazykom vtrhne dnu a začne dráždiť všetko, čo mu tam príde do cesty. Pod mikinu mi zablúdi jeho ruka a pomaly sa presúva z boka vyššie. Jeho náhly útok ma totálne vykoľají a tak sa nedokážem ani vzpierať. Urobil by som to vôbec? Priznajme si to- nechcem sa brániť. Namiesto toho podľahnem a opatrne vyrazím jazykom vpred. Pri našom vášnivom súboji mu zastonám rovno do úst. Práve prechádzam prstami po jeho hladkej pleti, keď ma od seba prudko odstrčí.
,, Mali by sme prestať." Zašepká a pohľadom zablúdi niekde za mňa.
Otočím sa smerom, kde hľadí, no nič nevidím. Takže to nebolo preto, žeby nás niekto vyrušil. Zahanbene si kusnem do pery a radšej mlčím. Po pár sekundách otvorím ústa, no nestihnem nič povedať, pretože s úsmevom pribehne Fred a za ním sa pomaly vláči Jane...
S Kaiom sa vraciame z nákupov, na ktoré nás vyslali naši. ,, Chcem sa zastaviť ešte za mamou, takže môžeš ísť domov ak..."
,, To je v poriadku, pôjdem s tebou."
Obaja nastúpime do autobusu. Z Washingtonu sme sa vrátili pred dvoma dňami a neskutočne mi odľahlo. Po tom bozku v parku som si pripadal ako idiot. Ani jeden z nás o tom nehovoril(v prítomnosti tých dvoch bláznov sa to ani nedalo, no pochybujem, žeby sme sa na to odvážili-teda ja určite nie) a nič podobné sa už nezopakovalo. Na jednej strane to bolo bezpečnejšie, no netušil som, čo sa odohrávalo a odohráva v Kaiovej hlave. Vždy je to on, ktorý začne s nežnôstkami a podivnými rečami, no potom sa zdá, akoby to ľutoval. Vzdychnem si a presmerujem svoje myšlienky na pokojnejší prístav. Vo vrecku na nohaviciach mám menší darček pre mamu. Je to starý medailónik, ktorý mi dala ešte v detstve. Nevedel som, čo jej dať k Vianociam(mimochodom sú už zajtra), až kým som neprehrabal jednu zo škatúľ na povale a nenašiel tam prívesok. Vnútri boli dve fotografie- na jednej sme boli ako rodina a na druhej bola spolu s otcom. Viem, že otec a ona sú už dávna minulosť a tak som zamenil ich fotografiu za svoju. Asi to bude dosť sentimentálny dar...na toto sa naozaj nehodím, ale chcem, aby vedela, že do môjho života stále patrí. Oznam nasledujúcej zastávky ma vytrhne z myšlienok a o chvíľu obaja vkročíme do agentúry, kde pracuje. Cítim nervozitu, keď prejdem cez chodbu blížiac sa ku jej kancelárii. Zaškerím sa mysliac si, aký som zbabelec a pevne uchopím medailónik v ruke. Chystám sa vojsť, no prudko zastanem. Cez pootvorené dvere ku mne doľahnú dva hlasy.
,, Prečo si ho chcela vidieť a zblížiť sa s nim, keď plánuješ znova odísť?!" Otec? Čo tam robí otec? Prečo sa hádajú? O čom to hovorí?
,, Nemyslela som si, že dostanem takúto ponuku. Nemôžem ju odmietnuť. Chris to iste pochopí..."
,, Čerta starého to pochopí! Po tom, čo si ťa pustil k telu aj napriek tvojej sebeckosti ho opäť opustíš? Prečo mu ubližuješ? Ak ti na ňom nezáleží..."
,, To nie je pravda! Iba..."
,, Sklamala si ma už pred jedenástimi rokmi a nikdy ti to neodpustím, pretože si zbabelo utiekla. Neodpustím ti to, nie za seba- mňa tvoja strata bolela, no prešlo to- ale Chris sa s ňou nikdy nezmieril. Vždy si to vyčítal, bol presne ako ostatné decká, ktoré za všetky rodičovské chyby hádžu vinu na seba. A ja som s tým nemohol urobiť nič, iba sa prizerať. Ak by ti na ňom naozaj záležalo, tak nikdy nedopustíš, aby trpel znova!"
,, To nie je fér, Mathias. Nepoznám ho tak dobre...ja...ako sa mám vzdať takej šance kvôli nemu..."
,, A čia je to vina! Počúvaš sa vôbec?! Ty si hovoríš matka!"
,, Ja viem, že som..."
,, Nič nevieš! Ako dočerta môžeš niečo vedieť, keď si tu nebola!"
,, Máš pravdu. Chris bola jedna obrovská chyba, ktorú nešlo zmazať! Som zbabelá, že som ušla, no urobila by som to opäť. Prečo by som sa mala obetovať pre...Chris..."
Hľadím na ženu stojacú predo mnou. Ženu, na ktorú som mal zabudnúť, ktorá mi mala byť ukradnutá...no nie je to tak. Cítim sa tak prázdne, pretože v tejto chvíli sa všetky moje bláznivé nádeje rozpadli. V očiach ma začínajú páliť slzy, bolí to. Viem, že tá pálčivá bolesť prejde o pár hodín, no zostane ten ostrý neotesaný tŕň...ako dlho? Týždeň, mesiac, rok alebo viac? Zabudnem niekedy? Nie, pretože viem, že pre jednu ženu som bol veľká chyba.
,, Chris...ja...tak som to...nemyslela...ja..."
Z rúk mi vypadne prívesok, ktorý som zvieral takou silou, že s ním na zem dopadne aj pár kvapiek mojej krvi. Zo zadu narazím do Kaia, no to ma nezadrží. Rozbehnem sa preč a za sebou počujem tri hlasy volajúce moje meno. Pri vchode drgnem do nejakej osoby, ktorá náhle vykríkne: ,, Holúbok, čo tu robíš? Prišiel si ma pozdraviť? No tak, počkaj...hej, Chris?" Zbehnem schodmi na ulicu a trielim ani neviem kam. Chcem byť len ďaleko odtiaľto. Zrazu ma zachytia silné ruky a pritlačia ma ku stene. Začnem sebou hádzať, no nepomáha to.
,, Pokojne Chris, to som ja."
,, Kai?"
,, Áno." Obíjme ma.
,, Pusť ma." Opäť sebou mykám. Cítim, že to dlho nevydržím. Slzy sa mi tlačia von, no nechcem, aby to videl on. Nechcem, aby videl, aký som srab. Vždy som všetko zvládol sám, nepotrebujem nikoho. Naposledy som plakal, keď som mal šesť pre jednu ženu- moju matku- a teraz to je znova pre tú istú osobu. Nenávidim sa. Sľúbil som si, že sa nikdy nenechám zraniť, tobôž od nej. Som úbohý. ,, Došľaka, ihneď ma pusť, Kai!"
,, Nie."
,, Potrebujem byť sám...Kai...prosím." Zúfalo na neho pozriem, pochopí.
,, Neurob nejakú hlúposť, inač sa mi za to budeš zodpovedať."
Prikývnem a akonáhle ma uvoľnia jeho ramená, rozbehnem sa do neznáma...
Komentáře
Přehled komentářů
Tohle byl úžasný dílek. Dobrej nápad s tím výletem :D Kai je tak úžasnej *slint*. Usne na druhé straně postele a ráno se vzbudí v jeho náručí, to je tak roztomilí. Kjáh Už se moc těším na další kapitolku! Jen tak dál.
Mimochodem:
Gratuluji postoupily jste do 3 kola SONB a toto kolo před chvílí začalo. Upozorňuji, že tentokrát bude trvat pouze 3 dny, tudíž do úterý. Shánějte si hlásky!
*.*
(kated, 19. 3. 2010 19:20)
och no kooooonecne sis udelala cas a napsala pokracovani XD
(neber to ve zlim) ...super dil hihi. ale stejne bych nenechala aby kai pustil chrise...mel ho utesovat :-) Oh doufam ze dalsi dil tu bude co nejrychleji :-)
=0)
(Teressa, 19. 3. 2010 16:25)super diel...tu chrisovu mamu by som najradsej vykuchala lyzickou na dezerty....uz sa neviem dockat pokracovania =) rychlo prosiim =)
...
(Aylen, 17. 3. 2010 20:25)Souhlasim s Noriko :) Ta povídka je úžasná :) Těšim se na další dílek...
***
(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 17. 3. 2010 20:04)Doufám, že mu Kai pomůže, chuďátko malý :-(
...............
(noriuke sairo, 17. 3. 2010 18:31)
bestie jedna bezcitná!!!
jak ho může znovu takhle trápit!!!
Doufám že Kai mu pomůže a že další díl tu bude brzy!!!miluju tuhle povídku!!!na tvém blogu jsem dokonale závislá...a ani se té závislosti nechci zbavovat...PROSTĚ JE TO NÁDHERÁÁÁÁ!!!!!
www.vsehoblogisek03.blog.cz
(Mysticia-sama, 20. 3. 2010 10:34)