Otrok?
,,Už je hore. Maš len udretú hlavu a zopár modrín. Nie je to nič vážne. Je tu tvoja mama, tak vás nechám na chvíľku samých." S námahou zachytávam slová nejakého staršieho pána. Zahmlené videnie sa postupne zaostruje a ja začínam rozoznávať tvary miestnosti, v ktorej sa nachádzam.
,,No konečne! Bol si tu už tri hodiny. Ešte si ani nenavaril. Fagan jeden!" Otočím hlavu smerom k hlasu pani, ktorá práve niekomu poriadne vynadala. Úprimne by som nechcel byť na mieste toho úbožiaka.
,, Čo pozeráš akoby si nerozumel?!" -opäť sa rozkričí tá pani a až teraz si všimnem, že tie nevľúdne slová venuje mne. Nechápavo na ňu hľadím. ,,Prepáčte, to hovoríte mne?"- položím dosť nezmyselnú otázku, lebo po zbežnom obhliadnutí izby je zjavné, že nikomu inému tie slová patriť nemohli.
,, Samozrejme ty chumaj! A už aj vstávaj a domov!"
,, Ja...-"
,,Čo ty! Nepočul si?!! Vstávaj, inak nedostaneš večeru. Aj tak si ju nezaslúžiš, ty nemehlo! Kto to kedy videl, aby sa niekto takto dolámal pri obyčajnom páde zo schodov. Vieš koľko ma budú stáť výdaje za nemocnicu?! Mala som ťa radšej nechať skapať. Aj tak nie si na nič dobrý."
,,Prepáčte, asi si ma s niekým mýlite. Ja vás nepoznám, madam."
,, Že ťa huba nebolí ty sopliak! A ihneď preč z tej postele!!!" Nečakane mi vytrhne vankúš spod hlavy a začne ma ním tĺcť. Odrazu precitnem. Cítim všetky kúsky svojho dolámaného tela. Skotúľam sa z postele, aby som ušiel pred bolesťou, čo nie je až taký dobrý nápad, lebo pád na tvrdú dlážku bolí ešte omnoho viac.
,, Vidíš, že ti to ide, ty nenažranec!"- osopí sa na mňa znova tá pani.
,, Madam, ja vážne netuším kto ste." -zavzlykám. Došlo mi, že takisto nemám poňatia, kto som ja.
,, Dosť už, lebo za seba neručím! Okamžite sa odtiaľ prac!!!" Vytreštím oči. To mám vážne odísť s touto ženskou? Nechcem . . .
Výhražne zodvihne vankúš a namieri ho na mňa. Skrčím sa a prebehnem popri nej von z dverí. Zmätene si obhliadam pochmúrnu chodbu.
,,Za mnou!"- zavelí tá pani a dá mi pohlavok. Tentorez bez reptania sledujem jej kroky. Onedlho sme pri východe z budovy. Vonku leje. Pani sa rozbehne skrz dážď. Snažím sa ju sledovať, ale moje boľavé telo mi neumožňuje hýbať sa dostatočne rýchlo.Vidím jej vzďaľujúcu sa postavu a bežím k nej.
Tma. Odrazu ležím na chladných kachličkách mestskej ulice. Nado mnou stojí niekto v prekrásnom tmavočervenom plášti. Čierny dáždnik na tú osobu vrhá tiene, takže nedokážem rozlíšiť ani len pohlavie. Odrazu si všimnem, ako za mnou stojí tá nepríjemná pani. O niečom sa rozprávajú, ale moje uši kvôli duneniu v hlave, prešľapovaniu koní a hromade kvapiek dopadajúcich všade navôkol nedokážu zachytiť ani slovko. Tá druhá osoba jej podáva akési vrecúško a pani odchádza. Musím ísť s ňou!
Odrazu ma čiesi ruky zozadu chytia a strčia do koča, s ktorým som sa pred chvíľkou zrazil.Dvierka sa zabuchnú. Nerozumiem celej tejto situácii, ale som rád, že nemusím byť vonku v tom daždi a pri tej žene.
Čakám asi desať minút, kým sa dvierka opäť otvoria. Do koča nastupuje tá postava v tmavočervenom plášti. Podá mi nejaké pečivo. Chvatne si ho vezmem a s plnými ústami poďakujem. Až pri šiestom zakusnutí si uvedomím, že ešte stále neviem, kto je ten človek sediaci oproti mne. Zdvihnem zrak od pochúťky v mojich rukách a obzriem si osobu, ktorá mi tak veľkodušne pomohla zahnať hlad.
Prvé, čo si všimnem, je žiarivo biela pokožka ostro kontrastujúca s čiernymi dlhými vlasmi. Zarážajú ma tiež oči. Majú čiernu farbu. A keby to bola len farba...tvar tých očí je ešte zarážajúcejší. Kútiky sú nejakým divným spôsobom posunuté a vytvárajú dojem, že sa na vás pozerá beštia. Tak trochu mi naháňajú hrôzu. Milý úsmev tej osoby ma však upokojuje. Plné pery sa smejú tak prívetivo, že som si istý, že to nie je zlý človek. Popravde si nie som istý, či je to muž, alebo žena., no po celkovej obhliadke dokážem povedať, že nech to je čokoľvek, je to magicky krásne.
,,Ahoj, volám sa Kaname. Veľmi ma teší."- ozve sa postava oproti mne. Podľa hlasu usudzujem, že je to muž, To meno je čudné. Popri premýšľaní nad týmto čudným menom si nevšimnem, že sa na mňa nemo pozerá.
,, Ja ...ja veľmi ma teší, pane."- odrieknem po chvíli a vykúzlim poklonu, hoci pravdepodobne vyzerá dosť smiešne, keďže sa mu hlavou takmer dotýkam kolien. Neviem prečo, no mám pocit, že by nebolo vhodné, keby som sa zodvihol, tak zostávam v tejto polohe.
,, Môžeš si sadnúť normálne a dojedz to pečivo, Eduard."- oznámi mi jeho okúzľujúci hlas a jeho ruka poklope zvonka na drevo koča, ktorý sa v zápätí rozbehne.
Eduard? Odkiaľ vie moje meno? Poznám ho? Nie, to určite nie. ,,Prepáčte, vy ma poznáte?"
,, Nie."
,,Tak odkiaľ viete, ako sa volám?" Zamračim sa. Vôbec tomu nerozumiem. Kaname sa takisto zamračí, čo dodá jeho čarovnému vzhľadu zvláštny výraz. ,,Tá osoba pred nedávnom nebola tvoja mama?"
Sklopím pohľad na stranu a takmer nepočuteľne šepnem, že neviem. Kaname sa zamračí ešte viac. ,, Vysvetli mi to!"
,, Pred necelou hodinou som sa prebral v nemocnici a tá pani si ma so sebou odviedla. Ja si ju nepamätám...ani neviem, kto som ja." Posledné slová už zafňukám. Kaname mi podá vreckovku. Usmeje sa a ja opäť ničomu nerozumiem. ,, Potom to na tejto situácii našťastie nič nemení."
,, Situácii?"
,, Tá žena bola tvoja matka. Povedala, že sa voláš Eduard, máš 16 rokov a potom ťa vymenila za zopár drobných."
,, Vymenila? To som teraz váš . . . otrok?" Zťažka prehltnem. Neverím, že by toho bola schopná. Nepoznám ju a nespravila na mňa dojem starostlivej matky, ale aby ma predala? Možno . . .som bol skutočne zlé dieťa, ale aj tak- toto by sa robiť nemalo! Sklopím hlavu a nie veľmi účinne zakrývam slzy.
,, Nemusíš plakať. Nič také hrozné sa nestalo. Budeš sa mať pri mne omnoho lepšie, ako by si sa mal pri svojej matke. Sľubujem." -pokojne riekne Kaname. Jeho slová znejú úprimne, no určite to hovorí iba preto, aby som cestou nevystrájal. Tak či tak by som to nerobil. Nie som hlúpy, hoci tak možno vyzerám.
Utriem si tvár. Bolo by lepšie sa s tým zmieriť. ,,Ďakujem, pane." -pokorne vyslovím slová, ktoré budem opakovať dosť často. Smiech. Hlasný hlboký smiech. Zdvihnem hlavu. Pán Kaname sa smeje. Netuším, čo som povedal zle, ale zjavne som to parádne pobabral.
,, Prepáčte. Ja sa naučím správať, ako si želáte. Budem sa veľmi snažiť." - v rozpakoch sa snažím to nejako napraviť. Pán Kaname sa na chvíľu prestane smiať. Pozrie sa na mňa a začne sa smiať ešte viac. Radšej už nič nepoviem a počkám, kým ho to prejde. Po pár sekundách sa nadýchne a pustí sa do reči.
,, Moji otroci, ako si ich nazval, ma neoslovujú pane. Nemajú žiadne povinnosti a môžu po polroku u mňa slobodne odísť. Za ten čas a aj potom, ak sa rozhodnú ostať, vyžadujem len dve veci: ovládať japončinu a vychádzať spolu dobre. Keďže ste každý z inej krajiny, tak jednotný jazyk je nevyhnutný. Mimochodom, ešte sa mi nestalo, aby odo mňa niekto odišiel." Svoju, pre mňa dosť nečakanú reč, skončí žmurknutím. V spojení s jeho pôvabným úsmevom to vyvolalo dojem absolútnej dôvery.
,, Ako vás mám teda volať?" -opýtam sa, lebo predstava, že by som mal človeka, ktorému patrím nazývať iba jeho menom, mi príde šialená.
,, Len Kaname. Taký veľký vekový rozdiel medzi nami nie je." To je asi pravda. Jeho vek odhadujem na takých dvadsať, nanajvýš dvadsaťdva rokov.
,, Môžem sa ešte niečo opýtať?" Kaname len prikývne, tak pokračujem: ,,Koľko máte otrokov?"
,, Okrem teba ešte troch a nenazývajme to tak nepekne. Lepšie by bolo oslovenie napríklad hostí." Nadvihnem obočie. Nech už je k ním, teda nám, akokoľvek milý, hosťmi by som nás určite nenazval. ,, Ber ma ako priateľa. Ešte taká hodinka a sme v prístave, tam nastúpime na moju loď a pôjdeme domov. Už sa neviem dočkať. Nebol som doma tri mesiace. Chýbajú mi chlapci. Verím, že si ich obľúbiš. Sah bude možno trošku problém, ale nie je taký nezvládnuteľný."
,, Sah?"
,, Áno. Pochádza z Egypta. Na prvý pohľad je trocha nepriateľský. Jeho pravým opakom je Lucian. Ten je z Francúzska. A najmladší je Jurij. Má 15 a je u mňa iba 7 mesiacov. Dúfam, že stihneme prísť včas na jeho narodeniny."
,, Kde je Egypt? A ten Ju-Jurij je odkiaľ?" Samé podivné názvy a mená. Začína ma to zaujímať. Netrpezlivo očakávam odpovede. Dostanem však odpoveď, ktorá ma ani trochu neuspokojila. ,, Čoskoro budeš vedieť všetko."
